Pršalo ako z krhly. Dážď bubnoval po strechách domov a cez pukliny stekal do nádob, pripravených práve pre tento prípad. Starý krčmár Adalbert sedel za stolom, krčma bola prázdna. Pred očami sa mu začali mihať spomienky na časi, keď bol kráľ Matej ešte mladý, keď ešte bolo cítiť silu jeho kráľovstva, keď bol každý v tomto kraji šťastný.
Pred očami sa mu zjavili zástupi cudzincov, ktorý v tých časoch, navštevovali mestá Nového kráľovstva. Tie časy boli už dávno preč. Mladá tehotná kráľovna zomrela a Matej mal čím ďalej tým viac mileniek, ani správca Zigmund ich nevedel porátať. A vtedy dal kráľ popraviť toho kňaza, toho kňaza, ktorí pod šibenicou vyriekol tú strašnú kliatbu.
"Keď ľudia tohto kráľovstva budú na vrchole šťastia a spokojnosti! Keď bude toto kráľovstvo najbohatšie a najsilnejšie! Vtedy príde pád, tento národ zažije choroby a hnus, krvavé nájazdy Morských Psov a špinu ich života! Pyšný kráľ Matej, ty sám budeš plakať pre svoj ľud a hoc si aj oči vyplačeš, toto kráľovstvo zomrie tou najhoršou smrťou! A až keď sa Vznešený Lierus rozhodne že odpustí, až keď všetci ľudia tohto kraja pochopia, že pre vieru sa nezabíja, až vtedy tento kraj povst...", z jeho hrdla sa ozval už len chrapot, keď sa pod ním otvorilo prepadlisko. Telo sa chvíľu na lane zvíjalo a keď úplne ochablo, ozývalo sa zovšadial len neskutočné ticho.
Časom na to ľudia zabudli, prišla radosť zo života, rodili sa nové deti a tie staršie dospievali. Potom si však spomenuli, na slová, skoro zabudnutého kňaza.
Adalberta prebralo zo spomienok zakvílenie z kuchyne. "Anička, vnučka moja!", chcel zavolať, ale telo už nemalo síl. Adalbert sa len zviezol na zem, krv stále unikala z tela. Jeho posledná myšlienka patrila jej, "Anička nedokázal som ich zastaviť, ale žiješ!"
Anička ho našla s rozpáraným bruchom. Sama nevedela, ako unikla smrti, lono a stehná ju šialene boleli. "Tie zvery, bolo ich aspoň desať. Čo budem, preboha, robiť?" Klesla vedľa svojho starého otca a zvlykala a zvlykala.
O chvíľku znova upadla do bezvedomia.
O päť míľ ďalej sa jeden z dvanástich jazdcov v sedle otočil a zahľadel sa k lesu, kde stál Adalbertov hostinec.
"Dobre sme sa zabavili, mladá sa snažila!", v duchu sa usmial nad jej krásnymi plnými prsiami a pevným zadkom.
"Ak bude mať štastie, nepreberie sa z bezvedomia. Jej škoda že si nemôžeme ženy nechať, tá by bola akurát. Hej, hej, lenže za chvíľu začne pôsobiť tá šialená choroba, čo ju v sebe všetci nosíme. My, muži Morských Psov, deti neplodíme. Pre naše potešenie, ženy umierajú."